VÝBER  Z  DATABÁZY  STORIN

Téma:  Deklarácia o zvrchovanosti Slovenska

Informačné zdroje:  Elektronické médiá a tlač
Dátum uverejnenia: 8.11.1991 – 14.11.1991
Počet informácií:     12

 

Obsah výberu

1. INFORMÁCIA O NÁVRHU ANTONA HYKISCHA NA VYHLÁSENIE ZVRCHOVANOSTI SLOVENSKA [informácia]
(08.11.1991; Rozhlasová stanica Česko-Slovensko; Ozveny dňa; 18.00; 3 min.; PÍCHA Alexandr)

2. I. ČARNOGURSKÝ O ROKOVANÍ P-SNR PRED ROKOVANÍM O ZMLUVE V PRAHE [informácia]
(08.11.1991; Rozhlasová stanica Slovensko 1; Rádiožurnál; 18.30; 7 min.; BULÁKOVÁ Ľudmila)

3. F. MIKLOŠKO, A. HYKISCH A P. WEISS O PRERUŠENÍ 18. SCHÔDZE SNR [informácia]
(08.11.1991; Rozhlasová stanica Slovensko 1; Rádiožurnál extra; 19.15; 7 min.; JESENSKÁ Soňa, BULÁKOVÁ Ľudmila)

4. ČO SA TÝM SLEDUJE? F. MIKLOŠKO O NÁVRHU NA VYHLÁSENIE DEKLARÁCIE O ZVRCHOVANOSTI SR [informácia]
(09.11.1991; Verejnosť; s. -; -)

5. OSOBNÉ POSOLSTVO P. PITHARTA SLOVENSKÝM OBČANOM [informácia]
(09.11.1991; Televízna stanica ČST F1; Denník ČST; 19.30; 9 min.; R)

6. M. KUSÝ O NÁVRHU A. HYKISCHA PRIJAŤ DEKLARÁCIU O ZVRCHOVANOSTI SLOVENSKA [informácia]
(11.11.1991; Rozhlasová stanica Česko-Slovensko; Rádiofórum; 06.35; 5 min.; TOBIŠKOVÁ Petra)

7. VYSTÚPENIE POSLANCA A. HYKISCHA V SNR [informácia]
(11.11.1991; Rozhlasová stanica Slovensko 1; Popoludnie s rozhlasom; 14.00; 12 min.; MICHALIČOVÁ Viera)

8. VÁCLAV KLAUS O VYSTÚPENÍ PETRA PITHARTA V ČS. TELEVÍZII K ŠTÁTOPRÁVNEMU USPORIADANIU [informácia]
(11.11.1991; Rozhlasová stanica Česko-Slovensko; Ozveny dňa; 18.00; 2 min.; R)

9. FRANTIŠEK MIKLOŠKO O VÝSLEDKOCH ROKOVANIA V RS SNR ČASTÁ [informácia]
(11.11.1991; Televízna stanica STV; Aktuality; 21.30; 3,5 min.; R)

10. V. MEČIAR O ROKOVANIACH V PAPIERNIČKE [informácia]
(13.11.1991; Rozhlasová stanica Slovensko 1; Rádiožurnál; 12.00; 5,5 min.; ŠTUKOVSKÁ Zuzana)

11. J. ČARNOGURSKÝ JE ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT [informácia]
(13.11.1991; Televízna stanica ČST F1; Udalosti a komentáre; 22.20; 3 min.; CHALUPOVSKÝ Martin)

12. FRANTIŠEK MIKLOŠKO O ŠTÁTOPRÁVNOM USPORIADANÍ [informácia]
(14.11.1991; Televízna stanica ČST F1; Denník ČST; 19.30; 5 min.; ŠVEHLÁK Boris)

 

Texty

1. INFORMÁCIA O NÁVRHU ANTONA HYKISCHA NA VYHLÁSENIE ZVRCHOVANOSTI SLOVENSKA

(08.11.1991; Rozhlasová stanica Česko-Slovensko; Ozveny dňa; 18.00; 3 min.; PÍCHA Alexandr)

Moderátorka:

"V Slovenskej národnej rade dnes predložili návrh na vyhlásenie deklarácie o zvrchovanosti Slovenska. Z Bratislavy sa hlási náš osobitný spravodajca Alexandr PÍCHA."

A. PÍCHA:

"Pre mnohých nečakaný návrh na vyhlásenie deklarácie o zvrchovanosti Slovenska prišiel v priebehu rozpravy k informácii o príprave slovenskej ústavy. Vystúpil s ním Anton HYKISCH z Kresťanskodemokratického hnutia, ktorý sa pri emotívnej argumentácii odvolával i na výroky prezidenta HAVLA o potrebe jasných slov. Deklarácia o zvrchovanosti Slovenska by vraj nemala byť ústavným zákonom, ani aktom rozchodu pomsty alebo chaosu. Slovenský národ však podľa predstaviteľa KDH potrebuje mať vyjadrenie, že je svojbytným subjektom, teda, že má svoje práva. Podľa všetkého išlo dopredu pripravenú záležitosť.

Predstavitelia Slovenskej národnej strany si v kuloároch posťažovali, že HYKISCH pri svojom návrhu nepredložil samotný text deklarácie. Predseda SNS Jozef PROKEŠ mi pritom mimovoľne povedal, že dohoda jeho strany - MEČIAROVHO HZDS, časti KDH, SDĽ a Strany zelených - počítala práve s predložením jej textu.

Zo zdrojov KDH preniklo, že HYKISCHOVU iniciatívu predtým podporila len časť jeho poslaneckého klubu. Kresťanskodemokratické hnutie má jednotný postoj svojich poslancov riešiť na víkendovom republikovom sneme v Žiline. Ďalší významný jazýček na váhach - Strana demokratickej ľavice by s deklaráciou o zvrchovanosti Slovenska súhlasila pri dodržaní procedúry súčasných rokovaní.

Poslanec Ľubomír FOGAŠ tiež v rozhovore pre stanicu Česko-Slovensko vyslovil výhrady voči článku deklarácie, kde sa špecifikuje zvrchované Slovensko ako subjekt medzinárodného práva.

ODÚ-VPN, Demokratická strana a poslanci maďarskej národnosti okamžite vydali voči deklarácii odmietavé stanovisko. Dramatickú situáciu riešili najskôr poslanecké kluby. Šesť z desiatich sa pritom vyslovilo za prerušenie schôdze až do stredy. Vzápätí toto rozhodnutie odsúhlasilo plénum. Hneď na to sa stretlo Predsedníctvo Slovenskej národnej rady, aby ešte pred odletom predstaviteľov parlamentu, dokončilo sériu uzavretých rokovaní o ich postupe v priebehu dnešných rozhovorov v Prahe. Na stole bol hlavne text zmluvy Slovenska s Českou republikou.

Predseda SNR František MIKLOŠKO v krátkej prestávke na otázku Čs. rozhlasu nevyvrátil, že by nebol pre postupné získanie zvrchovanosti Slovenska.

Podpredseda Ivan ČARNOGURSKÝ ešte v pléne povedal, že zvláštna komisia pripravuje úplnú ústavu Slovenska ako štátu so všetkými atribútmi.

Niektorí ďalší predstavitelia KDH hovorili v kuloároch o pondelňajšom a utorkovom rokovaní predsedníctiev republikových parlamentov, ako o poslednej hranici pre dohodu.

Ivan ČARNOGURSKÝ povedal po rokovaní predsedníctva slovenského parlamentu, tesne pred odletom do Prahy, že pokiaľ nedôjde k dohode s českou stranou, musí byť veľmi rýchle prijatá Ústava Slovenskej republiky. Dodal pritom, že táto ústava je už pripravená."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

2. I. ČARNOGURSKÝ O ROKOVANÍ P-SNR PRED ROKOVANÍM O ZMLUVE V PRAHE

(08.11.1991; Rozhlasová stanica Slovensko 1; Rádiožurnál; 18.30; 7 min.; BULÁKOVÁ Ľudmila)

B. GÉCI, moderátor:

"Ako sme vás už informovali, poslanci Slovenskej národnej rady prerušili pred trinástou hodinou rokovanie 18. schôdze. Krátko na to, dnes už po druhý raz, sa zišlo predsedníctvo parlamentu. Po hodinovom rokovaní informoval o jeho obsahu novinárov, medzi ktorými bola aj kolegyňa Ľudmila BULÁKOVÁ, podpredseda SNR Ivan ČARNOGURSKÝ."

I. ČARNOGURSKÝ:

"Návrh štátnej zmluvy, ktorý sme už predtým pripravili v Papierničke, bolo treba ešte zjednotiť v Predsedníctve Slovenskej národnej rady. Vyslovene si to želala aj česká strana, pretože ten pôvodný návrh má niekoľko alternatív. My sme teraz sa vyjadrili k alternatívam.

Takým podstatným rozdielom v tých alternatívach je, či chápeme zmluvu ako zmluvu, ktorá má založiť spoločný štát, respektíve ako zmluvu, ktorá má založiť súštátie.

Prevažná väčšina členov predsedníctva sa zhodla na tom, že máme založiť zmluvu pre spoločný štát."

Otázka:

"Predvčerom pán predseda Slovenskej národnej rady MIKLOŠKO povedal, že pre slovenskú stranu bude neprijateľné, ak sa federálna vláda pokúsi nejakým zásadným spôsobom ovplyvňovať obsah zmluvy."

I. ČARNOGURSKÝ:

"Asi v tom duchu vyznelo aj zasadanie Predsedníctva Slovenskej národnej rady. Naozaj, považujeme za, za úplne neprijateľné, aby sa spochybnila tá základná suverenita a vôbec nejak východiskové pozície republiky a snahy týchto dvoch republík vytvoriť spoločný štát.

Myslím si, že v tejto chvíli nám naozaj federálne orgány v tom môžu pomôcť len veľmi málo, respektíve konštruktívnymi radami."

Ľ. BULÁKOVÁ:

"Pán podpredseda, nevylúčite možnosť, že sa v Prahe nedohodnete?"

I. ČARNOGURSKÝ:

"Tak keď sa dvaja majú o tak vážnych veciach a po prvý raz vôbec v histórii dohodnúť, no tak pochopiteľne možné je aj nedohodnúť sa, ale nepriali by sme si to."

Ľ. BULÁKOVÁ:

"A čo v takom prípade?"

I. ČARNOGURSKÝ:

"No tak, na českej strane to majú jednoduchšie, tam, ako Rudé právo napísalo, majú už aj kolky pripravené na tlačenie či na označenie peňazí, tak my sme zatiaľ s takými scenármi nepočítali."

Otázka:

"Čo by nasledovalo v prípade, že sa naozaj nedohodnete?"

I. ČARNOGURSKÝ:

"Musí veľmi rýchle potom prebehnúť celý ten proces schvaľovania Ústavy Slovenskej republiky. Ústava je pripravená."

Otázka:

"Myslíte, že je správne, že sa o návrhu zmluvy medzi ČR a SR nerokovalo na dnešnom pléne, i keď to predchádzalo rokovaniam v Papierničke predsedníctiev?"

I. ČARNOGURSKÝ:

"No, plénum malo presne dohodnutý program. A v rámci toho programu bola úloha, že máme podať správu o stave prípravy Ústavy Slovenskej republiky. Zmluva bola v predsedníctve prerokovávaná."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

3. F. MIKLOŠKO, A. HYKISCH A P. WEISS O PRERUŠENÍ 18. SCHÔDZE SNR

(08.11.1991; Rozhlasová stanica Slovensko 1; Rádiožurnál extra; 19.15; 7 min.; JESENSKÁ Soňa, BULÁKOVÁ Ľudmila)

Moderátor:

"K mikrofónu sme pozvali Františka MIKLOŠKA, pretože inicioval rokovanie poslaneckých klubov k návrhu na prijatie politickej deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Ďalej poslanca za KDH Antona HYKISCHA ako navrhovateľa na prijatie tohto dokumentu a napokon predstaviteľa Klubu SDĽ Petra WEISSA, ktorého členovia prekvapujúco hlasovali za pokračovanie schôdze spolu s Klubom SNS, HZDS a Zelených."

Redaktorka:

"Pán predseda, možno predpokladať, že dôvodom prerušenia 18. schôdze parlamentu práve v bode, keď sa malo hlasovať o zvrchovanosti Slovenska v zmysle preambule platnej ústavy, zapríčinili rozhovory, ktoré sú medzi Českou a Slovenskou národnou radou. Šesť klubov poslaneckých sa rozhodlo za prerušenie tejto schôdze. Mohli by ste definovať podstatné príčiny, ktoré takto rozhodli?"

F. MIKLOŠKO:

"To, že my na každé rokovanie s Českou národnou radou ideme, ako že tvorbu budúceho štátu si predstavujeme takzvane zdola, to znamená, že jeho základom sú dve suverénne a zvrchované republiky, k tomu si môžete pozrieť návrhy, ktoré pripravujeme, návrhy našej zmluvy, to svedčí o tom, že o tomto fakte sme nikdy, nikdy nepochybovali a tento fakt predstavujeme.

V danej chvíli, keď sú rokovania takmer v záverečnej fáze a v rozhodujúcej fáze, ja si dovoľujem, dovoľujem si povedať, v danej chvíli ja si kladiem otázku, aké ciele sleduje kto takýmto akoby zvratom, ktorý chce priniesť v predvečer týchto rokovaní.

Opakujem, nikdy sme o tom nepochybovali a ak by sme pristúpili k zmluve, táto zmluva bude vlastne sprevádzaná prehlásením o zvrchovanosti a suverenite, to znamená, či už v tej preambule, alebo osobitne. Ale v tomto zámere som videl čosi iné, nebudem hovoriť konkrétne, z ktorej strany a kto ako to snáď mohol myslieť."

Redaktorka:

"Pán predseda, v pondelok plénum prijalo návrhy, tri návrhy podpredsedu Ivana ČARNOGURSKÉHO na nerokovanie o bodoch, ktoré sa týkali aj zvrchovanosti Slovenska. Čo bolo dôvodom, že dnes po vystúpení poslanca Antona HYKISCHA ste navrhli, aby o tejto deklarácii rokovali poslanecké kluby, a potom aj vy s predsedami týchto poslaneckých klubov?"

F. MIKLOŠKO:

"Myslím, že je tu veľmi zásadný rozdiel, pretože prerokovaný (?) ústavný zákon o zvrchovanosti priamo prichádzal do kontraverzie s platnou ústavou. Kým politická deklarácia vyjadruje to, čo vlastne hovoríme, že už je v ústave z roku 68, respektíve tam naozaj je, a to, v mene čoho my rokujeme a v mene čoho teda, by som povedal, kráčame k akémusi cieľu. Čiže je tu zásadný rozdiel a z toho dôvodu tento problém sa nedá porovnať s tým, o čom bola reč v pondelok."

Redaktorka:

"Ja by som sa ešte chcela spýtať, pán predseda, či prichádza k nejakým posunom, k nejakým zmenám v názoroch na zvrchovanosť Slovenska v jednotlivých poslaneckých kluboch."

F. MIKLOŠKO:

"Neviem vám povedať, ale znovu by som povedal, že je to asi zle trošku postavená otázka, pretože, opakujem, o tej zvrchovanosti vlastne nikto nepochybuje, tá zvrchovanosť je faktom, ktorú, aj keď možno hnutie VPN niekedy vystupuje proti, je faktom, ktorý sa objaví v tej zmluve, pretože to je hranica, za ktorú my nechceme vôbec ustúpiť."

Redaktorka:

"Pán poslanec, vy ste iniciátorom toho, aby sa začalo o politickej deklarácii o zvrchovanosti Slovenska rokovať. Na strane druhej ste pri hlasovaní boli za prerušenie tejto schôdze, nie je to v rozpore?"

A. HYKISCH:

"No, život nás vedie do takýchto rozporov. Čo ma k tomu priviedlo? Priviedla ma konkrétna situácia v Klube poslancov KDH, ktorý sme mali už predtým ráno veľmi búrlivý, potom znova po prerušení veľmi búrlivý. Na tomto klube som videl, že jednoducho by nezískala táto deklarácia momentálne a hneď, teraz teda absolútnu podporu, len menšinovú, povedzme asi štvrtinovú, by som to tak povedal. To ma priviedlo k reálnemu teda rozhodnutiu, že som potom teda, po premýšľaní súhlasil s tým, aby sa ten problém teda odročil.

Čo bola argumentácia väčšiny mojich kolegov, poslancov z KDH? Predovšetkým ten základný fakt, ktorý musím aj ja teda rešpektovať, že zajtra ráno, teda v sobotu ráno sa začína snem KDH v Žiline. No, poslanci nástojili na tom, že sa musia o takej závažnej otázke poradiť s predsedom hnutia doktorom ČARNOGURSKÝM, ktorý je teraz v Taliansku. No a že, teda bez neho by sa nemali, poslanecký klub by sa nemal teda rozhodnúť.

No a potom tam zahrala aj úvaha, skutočne nad ktorou treba uvažovať seriózne, aby Slovensko nebolo dohnané do úlohy, že má Čierneho Petra v rukách, a že vlastne tie rokovania v pondelok a utorok predsedníctiev národných rád že by teda mohli tú scénu vyjasniť a skutočne by sme mali oveľa spokojnejšie svedomie pri prijímaní nejakých týchto ďalších závažných rozhodnutí.

Preto som sa nakoniec priklonil aj k tomu odloženiu tej schôdze."

Redaktorka:

"Pán WEISS, ja by som sa práve vás veľmi rada spýtala, prečo SDĽ ako známa zástankyňa federácie teraz v tomto rokovaní vlastne obrátila trošku kartu?"

P. WEISS:

"Nemyslím si, že sme obrátili kartu. Pozrite sa, atmosféra pred tretím rokovaním Predsedníctiev SNR a ČNR je napätá. A iste sme starostlivo zvažovali možné dopady určitých politických krokov na toto rokovanie. Ale po vyhlásení federálnej vlády a po, osobne po vyhlásení aj premiéra pána ČALFU, nebolo pochýb, že došlo k tvrdému nástupu unitaristických síl, ktoré súčasný spoločný štát v tejto podobe pokladajú za samoúčel, ktorému sa majú prispôsobiť občania.

Jednoducho, federálna vláda podľa nášho presvedčenia opustila nielen princípy federalizmu, ale opustila aj určité vzťahy medzi výkonnou a zákonodarnou mocou. Vyhlásenie pána premiéra ČALFU na adresu zákonodarných zborov republík pokladáme priam za urážlivé. Preto sme pokladali za dôležité, aby sa nejakou formou aj zo strany Slovenskej národnej rady deklarovalo to, čo je zapísané v ústavnom zákone o česko-slovenskej federácii, teda že ide o zväzok dvoch suverénnych republík."

Redaktorka:

"Asi pred dvoma minútami, skôr ako sme začali nakrúcať tento rozhovor, sme vás našli s pánom MIKLOŠKOM, kde ste mu vyčítali prerušenie 18. schôdze."

P. WEISS:

"Text zmluvy, ktorú, ktorý bude predmetom rokovania Predsedníctiev SNR a ČNR, ešte predsedníctvo stále neprerokovalo, nehovoriac už o tom, aby sa ujednotilo na aspoň tých základných stanoviskách.

Domnievame sa, že text zmluvy mal ísť do klubov a malo sa o takýchto vážnych veciach, kde sa skutočne rozhoduje o budúcnosti päť a pol milióna občanov Slovenskej republiky, rokovať v pléne Slovenskej národnej rady.

Tých šesť klubov, ktoré bolo za prerušenie schôdze, vlastne spôsobilo, že sa nemohlo diskutovať ani k správe o príprave ústav, ktorá vlastne nebola správou, ale len, boli to len kusé poznámky, veľmi neučesané. Nemyslím si, že takýto prístup k tomu základnému poslaniu slovenského parlamentu, teda k príprave Ústavy Slovenskej republiky, je zodpovedný."

Moderátor:

"Rádiožurnál Extra pripravili Soňa JESENSKÁ a Ľudmila BULÁKOVÁ."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

4. ČO SA TÝM SLEDUJE? F. MIKLOŠKO O NÁVRHU NA VYHLÁSENIE DEKLARÁCIE O ZVRCHOVANOSTI SR

(09.11.1991; Verejnosť; s. -; -)

V článku sa o. i. uvádza:

"F. Mikloško na otázku, s akým cieľom odchádza Predsedníctvo SNR na rokovanie s českou politickou reprezentáciou o štátoprávnom usporiadaní ČSFR uviedol, že zámerom slovenských politikov je, aby zmluva medzi ČR a SR bola priamo zakotvená v ústave a aby v preambule tejto zmluvy bola explicitne vyjadrená zvrchovanosť oboch republík."

"Diskusia o prijatí deklarácie o zvrchovanosti Slovenska na pléne SNR by značne skomplikovala nadchádzajúce rokovania predsedníctiev SNR a ČNR, ktoré sa po troch mesiacoch blížia k záveru, píše sa v spoločnom stanovisku poslaneckých klubov SNR ODÚ-VPN, MNI a DS. Vyplýva z neho, že tento krok by mohol zmariť aj dohodu o štátnom rozpočte na budúci rok. Všetky tri poslanecké kluby sa rozhodne stavajú proti prijatiu akejkoľvek formy deklarácie o zvrchovanosti. V stanovisku sa zdôrazňuje, že v programoch politických strán sa pôvodne neobjavila požiadavka samostatného slovenského štátu."

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

5. OSOBNÉ POSOLSTVO P. PITHARTA SLOVENSKÝM OBČANOM

(09.11.1991; Televízna stanica ČST F1; Denník ČST; 19.30; 9 min.; R)

Petr PITHART, predseda vlády ČR:

"Vážení občania Slovenskej republiky!

Budúcnosť nášho spoločného štátu je v stávke. Zaslúžili sa o to tiež mnohé nedorozumenia a to na oboch stranách. Po jednom stretnutí ústavných činiteľov nasleduje druhé, ale nezdá sa, že by sa veci vyjasňovali, skôr naopak.

Hovorí sa o mne, že mám pre slovenskú skutočnosť porozumenie, hovorilo sa to aspoň donedávna, a to i na Slovensku. Rozhodol som sa obrátiť sa na vás nie ako český premiér, ale s rýdzo osobným posolstvom. Chcem sa obrátiť na vás, na všetkých, nech už ste či nie ste členmi, alebo stúpencami rôznych politických strán a hnutí. Na vás, na všetkých, od predsedu vlády a parlamentu až po lesných robotníkov, kdesi pod Kremenárošom v severovýchodnom kúte vašej republiky, kde som sa kedysi dávno túlal. Skrátka, na vás, na všetkých. Vlastne nie na všetkých, k tým, ktorí po mne nedávno v Bratislave hádzali vajcia a hrozili mi palicou, k tým teraz nehovorím.

Viem o slovenských žiaľoch a výčitkách na českú stranu. Niektoré z nich pochádzajú už z prvých rokov histórie nášho štátu. Viem o tom, že mnohé boli oprávnené a napriek tomu nevypočuté. Naša minulosť zasiala medzi nás mnoho paliny, trpkej byliny, ktorú sa dodnes nepodarilo vykynožiť. A zdá sa dokonca, že v poslednom období bujnie zvlášť výdatne. Dva roky sa tešíme slobode a napriek sa nám nepodarilo zamyslieť sa spoločne a v pokoji na tým, čomu sa hovorí česko-slovenská vzájomnosť. Preto sa teraz o to pokúšam na vlastnú päsť.

Česko-slovenský štát vznikol predovšetkým z českej politickej vôle. Martinskou deklaráciou sa k nemu prihlásili i slovenskí politici, o ktorých mandáte nikto nikdy nezapochyboval. Existuje však ešte jedna dohoda, s ktorou česká strana napokon zahrala nečistú hru. Je ňou Pitsburská dohoda, ktorá sľubovala autonómiu Slovenska v rámci česko-slovenského štátu. Spolu s predstaviteľmi zahraničného odboja, s MASARYKOM na čele, ju podpísali zástupcovia českých a slovenských krajanských obcí v Amerike, ktorí sa pokladali za reprezentáciu oboch národov a boli za ňu vtedy považovaní. Oficiálne vedenie štátu, ktoré po vojne vzniklo, túto skutočnosť poprelo. Tým sa previnilo na slovenskom národe, ktorého reprezentanti neprestali považovať dohodu za záväznú.

I keď sa slovenskému národu dostalo po roku 1918 z českej strany významnej pomoci, bola jej hodnota spochybnená českým postojom, ktorému hovoríme čechoslovakizmus. Táto ideológia pestovaná na českej strane tvrdošijne, až do konca druhej svetovej vojny, upierala slovenskému národu jeho svojbytnosť a vyhlasovala ho za súčasť vymysleného národa československého. Bolo to nepravdivé a ponižujúce.

Do čela slovenských národnoemancipačných snáh sa postavil Andrej HLINKA, v ktorom som vždy videl človeka rýdzeho charakteru. Tieto snahy boli pochopiteľnou odpoveďou na postavenie, v ktorom sa slovenský národ v spoločnom štáte ocitol. A bolo chybou vtedajšej českej politickej reprezentácie, že ich ignorovala a tým sa vlastne pričinila o ich rastúci radikalizmus.

Tvrdím, že je tragédiou slovenskou i českou, že slovenské snahy dostali možnosť presadiť sa až v období, kedy rozpínavosť nacistického Nemecka rozvrátila Európu. Nacizmus rozvrátil i náš spoločný štát, využil pritom jeho vnútornú nepevnosť, na ktorej sa podieľala i národnostná politika prvej republiky.

Je tragédiou slovenského národa, že sa jeho politická reprezentácia počas vojny priveľmi zviazala tesnou spoluprácou s nacistickým Nemeckom, so všetkými známymi neblahými dôsledkami. Podľa môjho názoru je ale vecou nie českej, ale slovenskej verejnosti, predovšetkým jej intelektuálnej elity, ako sa s touto skutočnosťou vyrovnať.

Po vojne prišlo k obnove spoločného štátu, ktorý sa ocitol v oblasti sovietskeho veľmocenského vplyvu. V povojnových voľbách, v povojnových slobodných voľbách, dala však česká verejnosť najavo, že sa s týmto stavom ochotne zmieruje, zatiaľ čo slovenská nie. A čo horšie, krátkozraká česká politická reprezentácia, zdôrazňujem, že celá táto reprezentácia, ešte pred februárovým komunistickým pučom, aktívne potláčala tie slovenské politické sily, ktoré sa nenechali opiť ilúziami.

V súvislosti s druhou svetovou vojnou si obidva národy ublížili. Česi žijúci predtým na Slovensku boli odtiaľto v roku 1939 vyhnaní. A v roku 1947 bol súdený a odsúdený prezident Slovenskej republiky Jozef TISO. I ja sa domnievam, že právom. Ale aj tak malo byť vtedy v Prahe dbané na veľkorysosť prinajmenšom v takej miere, akú prejavilo svojim štátnikom, ktorí zlyhali, povojnové Francúzsko.

Po februári 1948 boli likvidované inštitúcie skromnej slovenskej autonómie. Slovensku sa vládlo z Prahy a rad slovenských politikov, kňazov, intelektuálov bolo uväznených. Mnohí z nich pritom prišli o život. To však nebolo v dôsledku nejakého českého postoja voči Slovensku, ale vyplývalo to z monopolu komunistickej strany, ktorej ústredný výbor vládol centralisticky Slovákom i Čechom. Tá dlhá epocha tejto vlády si vyžiadala životy české, rovnako ako slovenské. Bolo to tiež obdobie industrializácie Slovenska, procesu, ktorý premenil tvár tejto krajiny v dobrom, i v zlom.

Áno, uprostred toho štyridsaťročia vznikla i naša spoločná federácia. O podivnom, nie priveľmi demokratickom spôsobe jej vzniku som už hovoril veľakrát. Za krátke obdobie bola navyše okliešťená na nepoznanie. Vaše očakávania nesplnila, ale ani nemohla. Za to nemôžu podľa môjho názoru Česi, ale normalizačný režim, ktorý postihol vás i nás.

A ešte jednu vec musím priznať, vec pre nás Čechov nelichotivú. Je to zlozvyk českej prezieravosti voči Slovensku, hovorieva sa tomu "český paternalizmus", je to domýšľavosť takzvaného staršieho brata. Verím, že tento zlozvyk pominie, ak sa budeme stýkať prirodzene, otvorene a ak nám do toho nebude hovoriť žiadna samozvaná politická moc.

V novembri 1989 sa čosi dôležitého stalo, ale naše vzájomné vzťahy sa tým, bohužiaľ, nevyjasnili. Azda i preto, že doposiaľ nevieme užívať čerstvo nadobudnutú slobodu, začali sme upierať pozornosť k tomu, čo nás rozdeľuje. Myslím i na českú stranu, teda i na tie zbytočné, jatrivé kampane českej tlače, ktorá písala bez náležitého porozumenia o slovenských problémoch.

Slováci sú dnes vyzretým kultúrnym národom, ktorý nemá najmenší dôvod sám o sebe pochybovať. Ste iste schopní viesť svoj vlastný štát, ak sa preto rozhodnete. Museli tu však byť aj dobré stránky nášho vzájomného spolužitia, veď rozdiely medzi oboma republikami sa vyrovnali takým tempom, aké nemá v Európe obdobu. Neprislúcha mne, ale vám, aby ste tieto stránky zvážili, aby ste ich znovu zvážili vo chvíli, kedy stojíme doslova na rázcestí. Zvážme pritom, že sa dnes na juh a na východ od nás rozchádzajú národy, ktoré rozdeľuje preliata krv, to predsa o nás neplatí.

Tvrdím, že dávame dnes do hry spoločný štát predovšetkým ľahkomyseľnosťou, s akou sa dohovárame o tak vážnych veciach. Vôľu k samostatnej štátnej existencie Slovenska vyjadrenú jasným, ústavou predvídaným spôsobom, by sme samozrejme rešpektovali, práve tak, akoby ste vy iste rešpektovali takúto vôľu našu, keby bola vyjadrená v referende.

Chcem dnes zdôrazniť, že je celkom dobre možné začať sa vecne a kľudne dohovárať na type nejakého voľnejšieho súžitia, ako je dnešný štát, na type, ktorému hovorím pracovne "dvojdomček". Také riešenie, keby sme k nemu dospeli ústavným postupom, bolo by iste prijateľné i pre svet. Nie je možné, zdôrazňujem nie je možné však pokračovať v tom spôsobe dohovárania sa, aký až doposiaľ praktikujeme. Zo všetkého najhoršia je totiž neúprimná reč. Angličania hovoria - nemôžeš tortu mať a zároveň ju jesť. Nemôžete mať a ani my nemôžeme mať výhody spoločného štátu a zároveň výhody samostatného štátu.

Ak sa rozhodujeme ako dospelí ľudia, zmierujeme sa spravidla i s nevýhodami. A ak nemáme odvahu povedať svojim voličom, že každá, i tá najskvelejšia voľba má tiež svoj rub, ak hovoríme len o tom, čo je na nej lákavé, nehovoríme, poviem to veľmi mierne, úprimne.

Obraciam sa na vás, svojich spoluobčanov v spoločnom štáte, možno v čase najvyššom. Skontrolujme si ešte raz, či naše slová vskutku zodpovedajú našim skutočným želaniam a či naše činy zodpovedajú takto prevereným slovám. Ešte je čas, ešte dnes, ešte zajtra je čas, vážení spoluobčania. A skúsme sa vžiť do myslí našich detí a vnukov, aj oni raz budú dospelí a budú sa v nepokojnej Európe, uprostred nepokojného sveta v duchu pýtať nás: naozaj sa to muselo stať, naozaj?"

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

6. M. KUSÝ O NÁVRHU A. HYKISCHA PRIJAŤ DEKLARÁCIU O ZVRCHOVANOSTI SLOVENSKA

(11.11.1991; Rozhlasová stanica Česko-Slovensko; Rádiofórum; 06.35; 5 min.; TOBIŠKOVÁ Petra)

P. TOBIŠKOVÁ, redaktorka:

"V piatok dopoludnia to aspoň s odstupom z Prahy chvíľu vyzeralo, že osud Česko-Slovenska bude na pôde Slovenskej národnej rady spečatený. I keď už niekoľkokrát bolo rokovanie o zvrchovanosti Slovenska v Slovenskej národnej rade odmietnuté, vystúpil v piatok poslanec za Kresťanskodemokratické hnutie Anton HYKISCH s výzvou k prijatiu Deklarácie o zvrchovanosti Slovenska. Tento pokus niektorých členov vládnej koalície o vyhlásenie suverenity Slovenska komentuje náš spolupracovník a člen Predsedníctva Slovenskej národnej rady Miroslav KUSÝ."

M. KUSÝ:

"Počas každého zasadania Slovenskej národnej rady možno očakávať, že s niečím podobným prídu. Aj keď sa to už niekoľkokrát zamietlo s odôvodnením, že je to ústavná záležitosť a že je preto treba riešiť ju v súvislosti s prípravou nových ústav, že riešiť ju osebe by bolo protiústavné. A napriek tomu, že sme s niektorými predstaviteľmi opozície uzavreli akúsi gentlemanskú dohodu o tom, že počas tohto pléna nebudú túto otázku znovu otvárať.

Lenže tentoraz s tým neprišla opozícia, ale predstaviteľ vládnucej koalície za KDH, člen Predsedníctva Slovenskej národnej rady Anton HYKISCH. Jeho piatočné vystúpenie na pléne SNR s požiadavkou hlasovať o prijatí Deklarácie slovenskej zvrchovanosti bolo teda predovšetkým tvrdým podrazom voči ostatným koaličným partnerom. Voči jestvujúcim koaličným dohodám. V slušnej spoločnosti sa takéto podrazy nerobia.

Odporuje to parlamentným zvyklostiam civilizovanej spoločnosti. To teda po prvé. Po druhé, od pána HYKISCHA sa jednoznačne dištancovali aj mnohí jeho stranícki kolegovia. Vystúpil takpovediac na vlastnú päsť, bez poverenia vedením KDH. Bez toho, aby tomuto svojmu hnutiu čo len oznámil, akú bombu pripravuje. KDH tým rozhodne neprospel, spochybnil jeho verejné vyhlásenia v tejto veci i vážnosť jeho podpisu pod koaličné dohody. Z tohto hľadiska možno vystúpenie pána HYKISCHA hodnotiť ako pokus o akýsi vnútrostranícky puč, načasovaný tesne pred snemom KDH a využívajúc pritom neprítomnosť predsedu KDH Jána ČARNOGURSKÉHO, nachádzajúceho sa, zhodou okolností zrejme, práve v cudzine. Zavádzanie takýchto antidemokratických postupov do ktorejkoľvek strany či hnutia je útok na politickú kultúru národa, jej devastovanie.

Po tretie: Slovenskej národnej rade bolo od piatkového rána jasné, že sa opäť čosi nekalého pripravuje. Vzrušené spiklenecké skupinky, poplašné správy typu: dnes to praskne. Dostavil sa dokonca, a to až v záverečný deň tejto 18. schôdze SNR, aj poslanec Marián Augustín HÚSKA, ktorého tu pre chorobu nebolo už mesiace vidieť, hoci inak sa vyskytuje na každom mítingu či brífingu HZDS. Keď ho zbadal kolega, povedal mi: Čosi sa chystá. Prišiel HÚSKA.

Z tohto hľadiska možno HYKISCHOVO vystúpenie chápať aj ako pokus o parlamentný komplot nacionalistickej časti koalície s nacionalistickou časťou opozície. Áno, komplot, pretože sa tu počítalo s momentom zaskočenia, prekvapujúceho preskupenia síl, nečakaného útoku zo zdanlivo zabezpečeného tylu a pretože sa to všetko pripravilo tajne, zákulisnými machináciami. Za tejto situácie väčšina poslaneckých klubov žiadala odložiť pokračovanie schôdze Slovenskej národnej rady na najbližší možný termín, t.j. na stredu 13. novembra. Ja sám som za toto riešenie hlasoval a nechápal som ho ako taktizovanie voči spoločnému zasadaniu Predsedníctiev SNR a ČNR, ale ako poskytnutie príležitosti KDH vyriešiť si tento svoj vnútorný krízový problém na svojom žilinskom zjazde.

Koaliční partneri musia dostať od KDH jednoznačné stanovisko v tejto veci. Jednoznačné potvrdenie koaličných dohôd alebo jednoznačné odstúpenie KDH od nich. Až po tomto sa môžeme k veci vrátiť na pléne SNR.

K čomu však asi dôjde na tomto pléne? Neočakávam nijaké vzrušujúce slovné súboje, nijaké dramatické hlasovania. Tu už bolo všetko povedané. Tu sa už o veci viackrát hlasovalo. Obdobný návrh sme už raz vo vláde Slovenskej republiky aj v pléne Slovenskej národnej rady zamietli ako protiústavný. Nakoľko bol znovu predložený, môžeme len znovu potvrdiť svoje už známe stanovisko hlasovaním. Ak by sa však tak nestalo, treba použiť normálny parlamentný postup. Nakoľko tu ide o, o akt s ďalekosiahlymi ústavoprávnymi dôsledkami, treba mu venovať aspoň toľkú pozornosť, akú venujeme aj tomu najobyčajnejšiemu zákonu. Teda návrh sa postupuje predsedníctvu, ktoré ho pridelí na prerokovanie do výborov a prípadne požiada o stanovisko aj vládu Slovenskej republiky. Iba takto posúdený návrh sa dostáva spolu so spoločným stanoviskom výborov na hlasovanie pléna SNR. Nič sa tu nezmenilo, nevyskytli sa nijaké nové skutočnosti, a preto niet dôvodov, pre ktoré by mal byť výsledok tohto hlasovania iný než predošlé.

No istý rozdiel tu však predsa len je. Po prvý raz je to vážne. Opakovaním sa z toho stáva fraška. Žiaľ, ten, kto s takýmito návrhmi do Slovenskej národnej rady prichádza, nestrápňuje len seba, zosmiešňuje, dehonestuje tým celú našu najvyššiu politickú reprezentáciu, ktorá sa musí týmito jeho návrhmi seriózne zaoberať."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

7. VYSTÚPENIE POSLANCA A. HYKISCHA V SNR

(11.11.1991; Rozhlasová stanica Slovensko 1; Popoludnie s rozhlasom; 14.00; 12 min.; MICHALIČOVÁ Viera)

V. MICHALIČOVÁ, redaktorka:

"Vystúpenie člena Predsedníctva Slovenskej národnej rady za Kresťanskodemokratické hnutie Antona HYKISCHA zastavilo piatkové rokovanie slovenského parlamentu. Veľa sa o ňom hovorí, ale nikto ho nepozná. Preto hoci už dnes rokujú predsedníctva národných rád v Modre-Papierničke, rozhodli sme sa toto vystúpenie publikovať v plnom znení, aby sa nestávalo to, čo v minulosti, že hovoríme o niečom, čo nepoznáme."

A. HYKISCH:

"V živote národov, práve tak ako v živote človeka, prichádzajú chvíle, ktorým sa ťažko vyhnúť. Tak ako sa raz dieťa naučí písať a čítať, raz chlapec sa začne holiť a dievča si začne niečo kupovať v drogérii. Môžeme si myslieť o tom všeličo, môže vám to byť nepríjemné, môže to vadiť našim rodičom, súrodencom, susedom, no sú to veci, ktoré majú prísť a prichádzajú. A čím viac sa pred nimi bránime, pred nimi unikáme, tým väčšou silou nás musia zasiahnuť. Nemožno utiecť pred rastom, pred fyzickým alebo duševným dospievaním. V civilizovanej spoločnosti nemožno uniesť dokonca, utiecť ani pred maturitou, pred občianskym preukazom, ba ani pred nástupom vojenčiny. Každý takýto útek sa zväčša končí katastrofou a dezilúziou.

Slovensko je podľa mňa krajina s viackrát umelo oddialeným dospievaním. Slovensko je krajina umelo udržiavaná v puberte. Krajina, ktorá si navyše aj časťou svojich obyvateľov voľká v tejto puberte. (Potlesk.) Táto nenormálna záľuba vo, v nesvojprávnosti, napríklad výkrik, načo je nám zvrchovanosť, sa desiatkami rokov stala samozrejmosťou nielen pre Slovákov, ale aj pre ich okolie. Z deviácie, z abnormality, z úchylky sa desiatkami rokov stal zákon, norma, dogma a tabu.

Naši predkovia boli o niečo statočnejší. Pokúšali sa likvidovať túto abnormalitu. Nedávno sme si napríklad tu, z tohto miesta pripomenuli, ako 19. septembra 1848 štúrovskí povstalci vyhlásili nezávislosť slovenskej krajiny a (?) dávnej uhorskej moci. Bol to pre okolie možno čin pubertálny, nedopadol najlepšie.

Podobne naši dedovia v Turčianskom Svätom Martine deklarovali 30. októbra 1918 zánik tisícročného spolužitia s Maďarmi. Tiež nedopadli najlepšie. Hoci Slováci dospievali, známky a prístup k maturite sa im dve desiatky rokov odopieral v mene všeobjímajúcej bratskej starostlivosti.

Zo zdvorilosti preskočím obdobie mladíckej nerozvážnosti, ako je možno označiť slovenský štát pod bdelou ochranou veľkonemeckého ozbrojeného suseda s fúzkami.

Dovoľte mi pripomenúť ďalšie kapitoly z nedávnych dejín. V treskote guľometov a mínometov v protifašistickom povstaní bola napríklad zverejnená Deklarácia Slovenskej národnej rady z 1. septembra 1944, prvé skutočne moderné prehlásenie suverenity Slovenska. Ja vám to odcitujem, ako znelo Nariadenie číslo jedna z roku 44. Striktne hovorí:

Slovenská národná rada nariaďuje:

Paragraf jedna: Slovenská národná rada vykonáva celú zákonodarnú, vládnu a výkonnú moc na Slovensku.

Paragraf dve: Všetky zákony, nariadenia a opatrenia zostávajú v platnosti, pokiaľ neodporujú duchu republikánskodemokratickému.

Po tretie: Toto nariadenie nadobúda ihneď účinnosť.

Exilový prezident a exilová vláda mohli vládnuť na časti územia na Slovensku, na časti územia. Na vládu na Slovensku potrebovali aspoň formálny súhlas a dohodu so Slovenskou národnou radou. Takúto suverenitu malo protifašistické Slovensko napríklad na jar 1945 i v nasledujúce povojnové roky. Bolo tu po formálne Česko-Slovensko, ale boli tu, my starší si pamätáme, boli tu dve meny, dve banky národné, dva trhy, dvojaké dane, ceny, sadzby, tzv. česko-slovenská ústredná vláda mohla vydávať zákony a nariadenia, striktne obmedzené len na územie Čiech, Moravy a Sliezska. Musel prísť zas spoločný nápor všetkých českých politických strán a spojené sily českých a slovenských komunistov, aby v rokoch 45 až 46 postupne zlikvidovali a aspoň zmiernili tento dualizmus, ktorý tu existoval, aby v slávnej Ústave 9. mája po víťaznom februári zlikvidovali právomoci Slovenskej národnej rady.

V cieľavedomom procese túto likvidáciu zavŕšil pamätný náš prezident NOVOTNÝ. Počas jeho vlády mala Slovenská národná rada akurát právo starať sa o vodohospodárstvo, ľudovú výrobu, čipkárske, rozvoj čipkárstva a tanečné súbory.

Dejiny opätovného nastolenia tej chorobnej deviácie sa začali sériou povestných pražských dohôd v júni 45 a v apríli 46. Tieto dohody sa uzatvorili medzi ústrednou pražskou vládou a Predsedníctvom Slovenskej národnej rady. Boh mi odpusť, po štiřínskych rokovaniach som pochopil chod dejín. Ústredná pražská vláda rukami, veľmi pestovanými rukami ministrov odlupovala kôrku z pomaranča slovenskej suverenity kúsok po kúsku, kompetenciu po kompetencii, v mene fungovania jednotného štátu.

Minule som si pozeral zápisnice z týchto dohôd. Dokonca aj kompetencie, ktoré naši váhaví predchodcovia Slováci v vtedajšom Predsedníctve SNR tak neochotne púšťali z rúk, sú presne tie isté, o aké sme sa hádali pred pár týždňami v Štiříne a budeme sa o ne hádať o dva dni v Modre-Papierničkach.

Menia sa javiská, len hra, dráma je tá istá a smeruje k tomu istému koncu. Mnohí aktéri si myslia, že je nutné pre dobro spoločného štátu zopakovať po pol storočí tú istú hru, že totiž skrotia neposedného, neposlušného mládenca a zabránia mu hýbať vlastnými nohami a rukami. Filozofie federácie zhora, razantnosť vstupu federálnej vlády do hry, ktorá sa nás, ktorá sa nám teraz predkladá v novinách, filozofia dohody dvoch národných rád ako zákonodarnej iniciatívy pre ústredný federál, existujúci od vekov a z moci nebies, je v praxi filozofiou nútenej dohody, filozofiou zviazaných rúk. Keď vám niekto tretí zviaže ruky, nemôžete ich podať ani najlepšiemu priateľovi. Keď si majú dvaja ľudia podať ruky, uzatvárať nejaké zmluvy, musia byť slobodní nielen duchovne, ale aj fyzicky. Musia mať obe ruky voľné a pružné. Režírovať bratstvo inak znamená zvoliť si vopred zlý a katastrofický koniec, znamená predstierať, klamať sebe aj ostatným.

Javiská možno ostali, iba sa zmenili aktéri. No a zmenilo sa aj obecenstvo. Aj samotné texty, hry sa zmenili. Si idú iné témy, iné hity. Myslím si, že na sklonku roku 91, po grandióznom rozpade centralistických komunistických federácií východného bloku, len naivný režisér si môže myslieť, že práve Česko-Slovensko a jeho ústava, napísaná v tie dni tankov dohasínajúcej jesene roku 1968, prežije toto všeobecné zemetrasenie. Slovensko dnes a teraz, práve pred opätovným rokovaním o dobrovoľnej prestavbe spolužitia Čechov a Slovákov, poučené nedávnymi dejinami, by si malo znova deklarovať svoju dospelosť a svoju suverenitu. (Potlesk.) Malo by tak urobiť, aby dalo najavo, že hra na retardáciu sa končí, že nedostatok zvrchovanosti nie je normálnym, ale abnormálnym javom. Aby ubezpečilo seba aj svojich susedov, že byť dospelým je stav normálny a nie chorobná úchylka.

Vravieva sa nám, že suverenitu máme. Iste, máme jej zárodky v ústavnom zákone z roku 68. V slovách. Keby sme suverenitu mali v skutočnosti, tak by nám niekto druhý a tretí nemohol dokazovať každú hodinu, každú polhodinu, že na správu svojej dopravy, polície, vysokých škôl, vyrúbené dane, patentovú prihlášku nestačí naše vlastné ministerstvo, vlastný úrad, vlastný výbor, ale že na správu týchto prepotrebných vecí potrebujeme navyše ešte jeden a jediný úrad, najvyšší úrad, ministerstvo ešte v ďalšom hlavnom meste, pretože medzinárodné dohody si to vyžadujú.

My však vieme niečo iné, čo medzinárodné dohody tiež vyžadujú nástojčivo, ale o tom sa, povedzme aj v rozkošnom zámku v Štiříne, zdvorilo mlčí. To je skutkový stav, dámy a páni, to je stav päťmiliónovej, inak slobodnej a chudobnej krajiny v strede Európy.

Dospelosť sa nedáva dekrétom, tým sa iba potvrdzuje. Dospelosť vzniká prirodzene, ako voda a sneh, mráz a nové stromy. Zvrchovanosť sa nedarúva, ona je tu daná, ako v semiačku je zárodok budúcej jablone. Zvrchovanosť treba objaviť ako nový kontinent. Zvrchovanosť možno objaviť, ako keď mladík v puberte zrazu zistí, že má na brade jemné chĺpky, fúziky. A niet tej sily, niet toho depilátu, ktorý by ho natrvalo zbavil tejto zákonitosti života.

Ja si myslím, že by sme mali práve teraz, niekoľko dní pred rokovaniami predsedníctiev uvažovať o tom, akou formou budeme deklarovať túto zvrchovanosť Slovenskej republiky.

Pred niekoľkými minútami sme rokovali v predsedníctve o nejakej, o nejakých možnostiach spoločného postupu. A dospievali sme vždy k nejakej chybe, k nejakej čiernej diere, ktorá tu existuje. Pretože aby dva subjekty, dve republiky mohli vyhlásiť, mohli sa dohodnúť na nejakej zmluve, ktorá, ktorá by bola zmluvou svojprávnych subjektov, musia mať tieto práva plné a aspoň na čas ničím neobmedzené. Inak to nie je zmluva rovnoprávnych subjektov, ale je to zmluva iného typu.

Preto túto zvrchovanosť Slovenskej republiky možno vyhlásiť a možno deklarovať rôznymi spôsobmi. Možno ju vyhlásiť ústavou, možno ju vyhlásiť nejakým politickým vyhlásením. My sme tu v pondelok na tomto zasadnutí odmietli formu nejakého ústavného zákona alebo zákona paragrafovaného, ktoré by deklarovalo zvrchovanosť Slovenskej republiky. Isteže, väčšina poslancov alebo neveľká, mala na to svoje dôvody. V prvom rade právne, ústavné, legislatívne.

No ja si myslím, že napriek tomu otázka zvrchovanosti a jej deklarovania, akou formou sa to stane, stojí pred nami a pred týmto plénom. My tejto otázke sa nebudeme môcť nijako vyhnúť. Ja vám preto navrhujem, aby sme diskutovali aj o tejto otázke, aby sme, je tu možnosť sa dohodnúť na nejakej deklarácii, ktorá by nemala, nemala formu zákona, ani paragrafovaného. To znamená, že by odpadli všetky námietky, ktoré sú iste aj oprávnené, o tom, že by tu mohlo dôjsť k nejakej destabilizácii zákonného stavu, ústavného stavu. Je tu možnosť predložiť deklaráciu takú, ktorá vychádza vlastne z preambuly doterajšieho ústavného Zákona o česko-slovenskej federácii v roku 68. Slovom, sú tu možnosti, s ktorými by mohla súhlasiť dokonca väčšina zástupcov našich voličov, ktorí tu sedíme.

Uvážme sami, či prišiel čas. Naozaj, ja si myslím, že tento čas prišiel na takúto formu, a uvážme zodpovedne, či sa môžeme zhodnúť na takejto forme. Tu v laviciach koluje jeden text takejto deklarácie. My sme mysleli, a ja sám osobne, že ho snáď prečítame teraz. Chcem byť natoľko zodpovedný, že to neurobím ešte, radšej si prediskutujme veci, ale ako som povedal, dospievaniu sa nedá zabrániť. To nás dohoní. Keď to neurobíme teraz, tak to budeme musieť urobiť a udalosti nás donútia, aj budúce rokovania nás k tomu donútia, aby sme sa, aby sme pristupovali k partnerom. Aby sme mohli podať niekomu ruku, musíme mať tú ruku nezviazanú.

Nikto tu nechce rozbíjať nejaké spolužitie. To, to, to mne osobne nikto nemôže imputovať. Ide len o to, aby sa spolužitie Čechov a Slovákov transformovalo od základu takým spôsobom, aby bolo prijateľné všetkým medzinárodným, všetkým medzinárodným dohodám, základným ľudským právam, právam na sebaurčenie a všetkému tomu, čo sa okolo nás deje.

Ja a my viacerí vás prosíme o to, aby sme sa zjednotili aspoň na niekoľkých slovách. Nemáme nič, iba tieto slová. O tom, že tu existujeme, že sme svojbytný subjekt, čím sa cítime a na čo máme právo. Náš prezident je vzorom úcty k slovu, k slovu jasnému, slobodnému a oslobodzujúcemu. V mene tejto úcty k slovu by som vás prosil, aby ste zodpovedne uvážili aj vy nejakú formu rozumnej deklarácie našich práv a našej zvrchovanosti práve pred započatím veľmi dôležitých ďalších rokovaní. Ďakujem vám za pozornosť."

V. MICHALIČOVÁ:

"To bolo vystúpenie člena Predsedníctva Slovenskej národnej rady Antona HYKISCHA na piatkovom zasadaní slovenského parlamentu.

Chcela by som vás ešte informovať, že zajtra v besede Z prvej ruky by sme sa vám chceli, by sme vám chceli zabezpečiť rozsiahlejšie informácie o stretnutí Predsedníctiev Slovenskej a Českej národnej rady, a chcem ešte pripomenúť, že besedu Z prvej ruky vysielame o 17.30."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

8. VÁCLAV KLAUS O VYSTÚPENÍ PETRA PITHARTA V ČS. TELEVÍZII K ŠTÁTOPRÁVNEMU USPORIADANIU

(11.11.1991; Rozhlasová stanica Česko-Slovensko; Ozveny dňa; 18.00; 2 min.; R)

Redaktorka:

"Podpredseda federálnej vlády, predseda Občianskej demokratickej strany Václav KLAUS požiadal stanicu Česko-Slovensko o možnosť verejne sa vyjadriť k nedávnemu vystúpeniu českého premiéra Petra PITHARTA k slovenskému národu."

V. KLAUS:

"Minuloročné rokovanie vlád v Trenčianskych Tepliciach zahájilo dezintegračný proces nášho štátu, v ktorom boli legitímne zvolené federálne orgány - ako Federálne zhromaždenie, tak federálna vláda - v podstate izolované a krok za krokom odsúvané od svojich ústavných práv a ústavnej zodpovednosti. Účastníci týchto rokovaní začali vo verejnosti vytvárať falošný dojem, že tento postup oslabovania federácie predstavuje jedinú cestu na jej zachovanie. Petr PITHART sa nemôže zbaviť zodpovednosti za to, že bol jedným z iniciátorov a hlavných protagonistov tohoto procesu.

Dnes hovorí nie o federácii, ale o dvojdomčeku, čo nemožno chápať inak, než ako prekvapujúci príklon ku konfederatívnemu usporiadaniu republiky, pričom by mal na to mandát voličov, vlády, ktorej predsedá, či parlamentu, ktorý ho menoval. Argument, že ide o posolstvo, akoby osobné, v takto vypätom okamihu neobstojí. Neprípustné zjednodušenie a jednostranné hodnotenie spoločnej minulosti Čechov a Slovákov, ktoré v jeho televíznom vystúpení zaznelo, je veľmi vzdialené tomu, čo cíti prevažná časť občanov Českej republiky.

PITHARTOV dvojdomček nepredstavuje stabilné a životaschopné usporiadanie štátu, zvlášť v období likvidácie komunistického dedičstva a zásadných spoločenských, ekonomických a sociálnych premien. Už dnešná zmrzačená federácia nie je schopná zabezpečiť jednotnú ekonomickú politiku na celom území ČSFR, ktorá je pre úspech týchto premien úplne nevyhnutná. V posledných dňoch to názorne dokumentujú narastajúce problémy so zostavením štátneho rozpočtu, či odkladanie privatizácie. Musím varovať, že práve teraz dochádza k zásadnému ohrozeniu ekonomickej reformy i celej demokratickej transformácie našej spoločnosti."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

9. FRANTIŠEK MIKLOŠKO O VÝSLEDKOCH ROKOVANIA V RS SNR ČASTÁ

(11.11.1991; Televízna stanica STV; Aktuality; 21.30; 3,5 min.; R)

F. MIKLOŠKO:

"Tá prvá varianta spočívala v tom, že do terajšieho ústavného zákona by išla novela, ktorá by, ktorá by umožnila prijať takúto zmluvu právneho charakteru medzi národnými radami a zároveň by prijala novelu v tom zmysle, že by teda umožnila národným radám ratifikácia federálnej ústavy. Potom vo federálnej ústave by bola prijatá stála ratifikácia opakovaná v tom rozsahu, ako zmluva bude vymedzovať kompetencie.

To znamená, akonáhle by jeden zo subjektov chcel porušiť tieto kompetencie, respektíve ak by to malo byť Federálne zhromaždenie, muselo by to byť ratifikované v národných radách. V opačnom prípade by sa to stalo predmetom ústavného súdu, ktorý by túto, toto vymedzenie alebo presiahnutie kompetencie porovnával s danou zmluvou. Čiže zmluva by bola akousi súčasťou, akýmsi inštrumentom na porovnávanie, na porovnávanie toho východiska.

Druhý model, ktorý navrhol docent P. HOLLÄNDER z nášho poverenia, je ten, že by toto všetko sa objavilo až vo federálnej ústave novej a dostalo to platnosť post factum. To znamená, že so spätnou platnosťou. Čiže je to vlastne to isté, len že by to nadobudlo platnosť až v tej novej federálnej ústave.

Tretí model sa týka toho, že by bola prijatá zmluva, takisto právneho charakteru, a v tej federálnej ústave by boli presne vymedzené, nejak tak diskrétne popísané, a diskrétne v tom zmysle, že bodovo popísané, tie kompetencie, ktoré by, ktorých zmena by podliehala národným ratifikáciám."

Redaktor:

"Pán prezident vidí východisko v tom, že zmluva by po schválení ústav bola premietnutá do každej z nich správnou validitou a zároveň by existovala ako politický dokument. Najviac nás zaujímala otázka, či v podvečerných hodinách sa črtala možnosť dohody na rokovaní."

F. MIKLOŠKO:

"Zatiaľ v tých otázkach niet kompromisu. Preto sme si len povedali to základné stanovisko, prešli sme vecne tými kompetenciami, ktoré, v ktorých sme prakticky veľmi blízko dohovoru. Teraz máme oddelené rokovanie, na ktorom by sa malo ukázať, na ktorom by sme mali si teraz súkromne, teda oddelene každá strana povedať, že vlastne kde je jej stanovisko a z ktorého nemôže ustúpiť."

Redaktorka:

"Podľa vás toto stretnutie musí mať zajtra nejaký záver?"

F. MIKLOŠKO:

"To je politická otázka. Už by sa isté východisko malo ukázať, z druhej strany nikdy by sa nemalo povedať, že už je neskoro."

Redaktor:

"Práve ste povedali, že zrejme niet kompromisu v priebehu dnešných aj zajtrajších okamihov. Časový horizont, to, čo ste všetko spomínali, je zrejme na veľmi dlhé lakte a v stredu je znovu zasadnutie parlamentu slovenského, kde sa má predostrieť prosto návrh pána HYKISCHA o deklarácii slovenskej zvrchovanosti."

F. MIKLOŠKO:

"Áno. Ja som stále, stojím na svojom stanovisku, ktoré som už dávno povedal, na jednej strane ako predstavitelia Slovenskej národnej rady, teda slovenská reprezentácia bránime záujmy Slovenska, na druhej strane neurobíme, ja za svoju osobu nechcem urobiť žiadny krok, ktorý by mal znamenať neústavný, neústavnosť alebo dvojprávnosť."

Redaktor:

"Ak sme na začiatku reportáže použili prirovnanie s počasím, bolo zrejme na mieste. Novým prvkom na dnešnom rokovaní bola do uzávierky Aktualít snáď iba prítomnosť predstaviteľov Moravy a Sliezska, ktorí na prijatí u predsedov republikových parlamentov vzniesli dokonca požiadavku trojfederácie. Rokovanie pokračuje aj zajtra."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

10. V. MEČIAR O ROKOVANIACH V PAPIERNIČKE

(13.11.1991; Rozhlasová stanica Slovensko 1; Rádiožurnál; 12.00; 5,5 min.; ŠTUKOVSKÁ Zuzana)

Moderátor:

"Na dnešnom brífingu Hnutia za Demokratické Slovensko sa zúčastnila aj poslankyňa Slovenskej národnej rady Oľga KELTOŠOVÁ. Vyhlásila, že zostáva naďalej nezávislou, i keď zastáva funkciu predsedníčky Sociálneho klubu HZDS. Podľa jej slov v klube sú zastúpení aj niektorí ďalší nezávislí poslanci predovšetkým preto, že je budovaný na profesionálnej báze. Po skončení brífingu oslovila Zuzana ŠTUKOVSKÁ predsedu hnutia Vladimíra MEČIARA."

Z. ŠTUKOVSKÁ:

"Pán MEČIAR, na dnešnej tlačovej konferencii ste dosť neskromne poznamenali, že Hnutie za demokratické Slovensko pôsobí v súčasnosti ako stabilizačný prvok vládnej koalície. Ako si tento vášho výrok vysvetliť?"

V. MEČIAR:

"Jednoducho. Vládna koalícia je v rozklade. Tento rozklad je ideový, narušujú sa personálne väzby medzi funkcionármi, nemajú spoločné programové zásady, vláda nekooperuje, ministri sa na verejnosti vadia. Je to podstatne horšie ako za čias MEČIAROVÝCH. Vo vláde sa prejavuje nefunkčnosť už v tom, že o mnohých veciach nehlasuje. Preto hľadáme, prečo táto koalícia drží pohromade. A faktor HZDS pôsobí ako faktor strachu, že ak by sa neudržali, zrejme by prišla potom iniciatíva HZDS a tento strach pred dôsledkami zodpovednosti za politickú prácu, pred dôsledkami, alebo možnými inými alternatívami vývoja, ktoré by HZDS prezentovalo, ich vlastne drží pohromade viacej ako spoločné záujmy."

Z. ŠTUKOVSKÁ::

"Ako sa pozeráte na včera skončené rokovania predsedníctiev národných rád v Papierničke? A aké šance má podľa vášho názoru terajšia česká a slovenská reprezentácia v otázke štátoprávneho usporiadania? Dá sa to všetko ešte stihnúť vôbec do volieb?"

V. MEČIAR:

"Politické reprezentácie vládnych koalícií zlyhali. Slovensko nikdy nešlo na tieto rokovania zjednotené, nikdy sa neuskutočnili zásadné politické dohody. Česká strana naopak zjednotená bola, ale programovo, východiskami sa dostali do krízy. Táto kríza má dnes podobu časovú v tom, že ak majú byť dodržané termíny volieb desiateho júna, desiateho apríla musia byť odovzdané kandidátky poslancov volebným zborom. To znamená, že celý proces by musel byť skončený najneskoršie do pätnásteho marca. Nech by im to išlo ako "po drátku" a opozícia nedovolí, aby im to išlo ako "po drátku", pretože tá koncepcia nie je prijateľná, tak sa to už časovo stihnúť nedá. Ak by sa pokúšali na tejto strune hrať ďalej, musí dôjsť k odloženiu volieb, čo zasa nechceme dopustiť my.

Druhá otázka, ktorá je tu dôležitá, že potom by nemuselo byť ani referendum, potom by občania vo voľbách rozhodli o stranách, legitimovali by poslancov, ktorí dnes sú spochybnení v každej štruktúre, v českej i slovenskej a bol by to riadny, demokratický spôsob. Ďalej sú tie politické aspekty takéhoto rozhodovania, že KDH, ktoré sa dostalo pod tlak času, aby dodržalo sľub zmluvy, by mohlo uzatvoriť zmluvu akúkoľvek, to znamená, že len aby prezentovali nejakú dohodu, mohli by ísť na úkor záujmov Slovenska, čo nechceme dopustiť.

Podobná situácia z hľadiska zápasu jednotlivých subjektov je i na českej politickej scéne. Nakoniec, beztak si myslím, že v posledných týždňoch bolo tam viacej pozerania na volebný výsledok, ako skutočne reálneho hľadania východísk možných dohovorov. Česká strana otvorila možnosťou voľnejšieho usporiadania slovenskej priestor, no a naši - ako vždycky - statočne cúvli aj z toho, kde mohli rozohrať obrovskú a zaujímavú partiu, kde sa mohli dosiahnuť pekné a vcelku reálne východiská pre obidve republiky."

Z. ŠTUKOVSKÁ::

"Na čo narážate v tejto súvislosti?"

V. MEČIAR:

"Idem sa vracať k tomu programu, ktorý hovorí o nutnosti potreby hľadať nejaké voľnejšie usporiadanie. Totiž vládna koalícia - kresťanskí demokrati, Demokratická strana, MNI, a ani VPN-ka - žiadny takýto program reálny nemajú. Motanie výrokov, ktoré sú veľa razy nekvalifikované, zamieňanie pojmov, strata časových súvislostí, zavádzanie verejnosti gestami navonok, ale v skutočnosti odtrúbením vo vnútri za rokovacím stolom, to nevedie k ničomu, to dokazuje iba to, že tieto systémy zlyhali."

Z. ŠTUKOVSKÁ::

"Čo si sľubuje Hnutie za demokratické Slovensko od deklarácie o zvrchovanosti Slovenska, o ktorej sa bude dnes zrejme na pôde slovenského parlamentu rokovať?"

V. MEČIAR:

"V preambule má jednu časť, v ktorej hovorí, že táto deklarácia vychádza z ústavných princípov terajšej platnej ústavy, čiže už všetko ostatné treba odvodzovať iba od terajšieho systému ústavy. Teda protiústavnosť padá. Deklarácia nemá právnu funkciu, ani právnu záväznosť, je politickým aktom. Mohla by byť v súčasnosti akousi očistou poslancov v parlamente, kde by sa deklarovali vo vzťahu k tejto federácii. Mohla, ale ťažko bude, pretože princíp straníckej poslušnosti zaväzuje v Kresťanskodemokratickom hnutí i tých, ktorí myslia inak a inak myslia i niektorí vo Verejnosti proti násiliu, ale len pre stranícku disciplínu hlasujú proti svojmu presvedčeniu.

Ak sa z vládnej koalície niektorí predsa len rozhodnú spriečiť tvrdej straníckej príslušnosti, môže prejsť, ale ináč končí asi tak, ako väčšina podobných iniciatív doteraz."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

11. J. ČARNOGURSKÝ JE ZA SPOLOČNÝ ŠTÁT

(13.11.1991; Televízna stanica ČST F1; Udalosti a komentáre; 22.20; 3 min.; CHALUPOVSKÝ Martin)

Redaktor:

"Ste teda za zachovanie spoločného štátu?"

J. ČARNOGURSKÝ:

"Áno."

Redaktor:

"V akej podobe?"

J. ČARNOGURSKÝ:

"No podoby. To je už ťažšia otázka z toho dôvodu, že jednak, že podoby môžu byť rôzne, a jednak, že na podobách sa treba dohodnúť, a tam zatiaľ, žiaľ, dohoda nie je, vlastne ešte dohoda neexistuje."

Redaktor:

"Ako by sa mohlo dospieť k dohode?"

J. ČARNOGURSKÝ:

(Smiech.)

Redaktor:

"Česká strana tvrdí, že musí ustúpiť slovenská strana, a slovenská strana tvrdí práve opak. Kto teda má ustúpiť?"

J. ČARNOGURSKÝ:

"Myslím si, že toto by bola jedna metóda, ako dospieť k dohode, to znamená, že dajme tomu, že jedna, alebo druhá, alebo obidve strany by v niečom ustúpili. Ale iná metóda, a podľa môjho názoru, lepšia metóda by mohla spočívať v tom, že obe strany sa zamyslia nad.., jednak analyzujú existujúcu situáciu či vo vnútri štátu, alebo aj mimo štátu, medzinárodne. Zamyslia sa nad svojimi záujmami, nad možnosťami, ako svoje záujmy presadzovať, dosiahnuť a na základe takejto analýzy by potom zvážili svoj postup. Ja verím, že na základe takejto analýzy by bolo možné dospieť omnoho ľahšie ku dohode."

Redaktor:

"Pán premiér, váš názor na takzvaný dvojdom."

J. ČARNOGURSKÝ:

"Ja som ho už vyjadril, že to vidím celkom realistickú predstavu, a takto, že ak sa, ak národné rady jednoducho nedospejú k dohode, tak myslím si, že projekt dvojdomku by mohol byť ďalšou fázou rokovania a hľadania dohody a prípadne aj dosiahnutia dohody s tým, že ako ja poznám dvojdomky, tak majú spoločnú strechu."

Redaktor:

"Strechu ale len ekonomickej väzby. To by stačilo pre slovenskú stranu?"

J. ČARNOGURSKÝ:

"Viete čo, to je, v tomto štádiu je to opäť iba hypotetická, dovoľte mi povedať, špekulatívna otázka. Rozhodne nie ekonomické väzby také, ako nás, povedzme, že niektorí na českej scéne podozrievajú, že by sme chceli akože mať dva domky, ale zároveň brať peniaze z Čiech, aby som to povedal vulgárne, tak rozhodne tak nie, ale nie, myslím si, že dvojdomky mávajú nie iba ekonomické väzby, nie iba, ako sa to v stavarine hovorí, nie iba siete, ale majú aj strechu a základy."

Redaktor:

"Ale majú jednu stenu, ktorá ich rozdeľuje."

J. ČARNOGURSKÝ:

"Prípadne áno, prípadne majú aj stenu, ktorá ich rozdeľuje. Áno, ale pokiaľ ich strecha a základy spájajú, tak stále je to ešte dvojdomok a nie dva domy."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]

12. FRANTIŠEK MIKLOŠKO O ŠTÁTOPRÁVNOM USPORIADANÍ

(14.11.1991; Televízna stanica ČST F1; Denník ČST; 19.30; 5 min.; ŠVEHLÁK Boris)

Redaktor:

"Po rokovaniach v Častej-Papierničke sa rozhovory o štátoprávnom usporiadaní nachádzajú stále na rovnakom bode ako už najmenej 5 mesiacov. Pán predseda, aké je vaše hodnotenie situácie, ktorá sa zdá byť bezvýchodisková?"

F. MIKLOŠKO:

"Ja by som sa pokúsil popísať celú tú situáciu tak trochu zboku. Prvé akési nedorozumenie, ktoré medzi nami existuje, je kladenie otázok, ktoré vytvára akýsi začarovaný kruh. Z českej strany počúvame otázku - vyjadrite sa, či chcete žiť v spoločnom štáte, alebo nie. My na túto otázku odpovedáme tak, že chceme vedieť, ako tento spoločný štát bude vyzerať. To je prvá vec, ktorá tvorí celý tento celok akýsi zakuklený.

S týmto súvisí jedna ďalšia skutočnosť. Málokto z nás si uvedomuje, že zaradením inštitútu referenda o rozpade štátu, teda zavedením tohto ústavného zákona nastala odrazu celkom nová aj psychologická, aj politická situácia v tejto krajine. Tieto dve republiky môžu žiť spolu a nemusia sa nikdy rozísť. Ale tieto dve republiky v jednej chvíli, jedna z nich alebo obidve naraz, môžu povedať, že rozchádzame sa.

Toto je nový moment, ktorý by sme si mali uvedomiť a ktorý by sme nejak tak mali prijať v tom, že takto ďalej budeme kráčať.

A to tretie, čo by som chcel povedať tak trochu zboku, mám pocit, že česká politická reprezentácia a slovenská politická reprezentácia počas spoločného štátu za tých 70 rokov stojí voči sebe, nazvime to, v konfrontácii po tretíkrát.

Prvýkrát to bolo v 38., keď sa zápasilo o autonómiu, druhýkrát to bolo v 69., keď sa zápasilo o federáciu, a teraz je to tretíkrát, keď sa zápasí o novú podobu štátu.

Povedal by som na príklade zo 69., že isté nepochopenie zo strany českej zviedlo Slovákov, vtedajšiu garnitúru politickú, že zobrala ako svojho tútora Sovietsky zväz a bola ochotná za cenu spolupráce a za cenu normalizácie presadiť túto federáciu. A teda to, čo dnes vyvstáva, je znovu akési nepochopenie z českej strany a znovu možnosť na slovenskej politickej scéne použiť poprípade akékoľvek prostriedky, aby si svoje záujmy presadili. Čiže v tomto, v tomto skutočne je treba, aby obidve strany si nejak zvážili a premysleli tieto dve stránky našich dejín, aby sa nezopakovali."

Redaktor:

"Avšak hľadať v dnešnej situácii akéhosi tútora by nebolo asi najšťastnejšie. Vy pán predseda, vidíte nejaké východisko z tejto dnešnej konfrontácie?"

F. MIKLOŠKO:

"Ja by som to východisko nazval zatiaľ takto. Považujem za veľmi potrebné rokovať, stretať sa, hovoriť, to znamená nestratiť komunikáciu. Takto chápem stále misiu prezidenta republiky, ktorý sa angažuje do všetkého, takto som pochopil vystúpenie premiéra PITHARTA v televízii, keď sa prihovoril slovenským občanom.

Ak by sme stratili tieto posledné body a možnosti komunikácie, bolo by už zle. Ja za svoju stranu chcem povedať, že som stále pripravený pokračovať v tejto komunikácii."

Redaktor:

"Pán predseda, aký je váš názor na list námestníka federálneho ministra vnútra Jana RUMLA, ktorý adresoval Federálnemu zhromaždeniu a v ktorom považuje možné rokovanie Slovenskej národnej rady o zvrchovanosti za pomstu komunistických myslí a štruktúr za 17. november a v ktorom v tejto súvislosti hovorí o ambíciách šovinistov, alibistov a totalitne uvažujúcich zločincov?"

F. MIKLOŠKO:

"List námestníka ministerstva vnútra pána RUMLA na mňa pôsobil ako zmes pravdivých pohľadov s neporozumením. Ak námestník RUML hovorí o akejsi zmluve, tak nepochopil celkom dobre, o čo zo strany slovenskej ide. Ak hovorí, že na myšlienke zvrchovanosti sa chcú priživiť isté sily, ktorým ide v prvom rade o svoje mocenské ambície, tak má pravdu.

Čo sa týka zvrchovanosti. Niektoré politické strany a hnutia chcú v slovenskom parlamente presadiť, aby tento prijal politickú deklaráciu o zvrchovanosti Slovenska. Osobne som presvedčený, že po takejto politickej deklarácii by nasledovali hneď kroky k realizácii takéhoto programu zavŕšenia zvrchovanosti, a teda samostatnosti. Je to celkom logický postup.

Chcem povedať, že o tak závažných veciach, ako je existencia tohto štátu a jeho rozdelenie, môže rozhodnúť len politická vôľa občanov. Totiž ak by aj Slovenská národná rada prijala takéto vyhlásenie a ak by sa aj obyvateľstvo pridalo k takémuto vyhláseniu, ale ak by to nebolo čosi autentické, tak potom pri prvých ťažkostiach a pri prvých problémoch, som presvedčený, by došlo k vytriezveniu."

Redaktor:

"Pán predseda, ďakujem vám za rozhovor."

STORIN

[na začiatok informácie] [späť na obsah]